Autor: Jacek Szczyrba

Názov: Reds at Six!

Vydavateľ: Wydawnictwo Podziemne

Počet strán: 144

Väzba : mäkká

Rozmer: 148 x 210 mm

ISBN: 9788394472221

O autorovi:

Jacek Szczyrba, nar. 1971 , absolvent Akadémie výtvarných umení vo Varšave, priemyselný dizajnér, grafický dizajnér, architekt. Jeho literárnym debutom bol román Lagrangeov bod vydaný v roku 2016.

.

Najnovšia kniha Jacka Szczyrbu "Czerwoni na sixth!" vznikla z autorovej vášne pre letectvo, ktorú rozvíjal od mladosti: cez modelárstvo, už neexistujúcu Strojnícku technickú školu (špecializácia: stavba drakov lietadiel) na Czerniakowskej ulici vo Varšave (vzdelanie si zavŕšil diplomom Varšavskej akadémie r. Výtvarné umenie v oblasti priemyselného dizajnu), rozsiahle čítanie beletrizovaných príbehov leteckých es. V priebehu pútavo napísaného rozprávania s veľkými znalosťami témy predstavuje letecké stroje, ktoré sa zúčastnili 2. svetovej vojny, hlavne v Číne, v celej Ázii, no nielen.

Na stránkach románu sú stroje ako napríklad: Curtiss P-40 E Warhawk, Stearman PT-17 Kaydet, North American B-25 Mitchell, Douglas C-47 Skytrain, Bell P-39 Airacobra, Bell P-63 Kingcobra, Polikarpov I-16, Curtiss C-46 Komando, North American F-86 Sabre, Nakajima Ki-43 Hayabusa (Oscar), Mitsubishi Ki-21 Sally, Mitsubishi A6M Reisen, nazývané Zero. (Toto nie sú všetky stroje spomínané v románe, ale tie, ktoré v ňom mali svoju úlohu).

Z pera Szczyrbu vychádzajú živé obrazy eskapád a leteckých bitiek. Niekedy môžete mať dojem, že lovecký hrdina sedí hneď vedľa vás, v kokpite a v našej prítomnosti predvádza letecké kúsky. Tieto postavy nie sú vojnoví hrdinovia z bronzu. Nehanbia sa za svoje slabosti, obavy a váhanie, nepodceňujú hrozby ani nepriateľov, s ktorými musia bojovať. Z tohto rozprávania možno vyčítať úprimnú úctu ku všetkým bojovníkom, ich odvahe, zručnosti a obetavosti.

Je to historický román o veľmi málo známej vojnovej epizóde, presnejšie o gigantickom politickom škandál, ktorý vrhá nové svetlo na vojnu a povojnové vzťahy západných demokracií s komunizmom. Aj keď tento príbeh sotva obsahuje historické postavy v užšom zmysle slova, je dômyselným príspevkom k povahe týchto vzťahov. Problémy, ktoré prináša, nás neodkazujú len do minulosti. Dnes sú možno relevantnejšie, než keď sa popisované udalosti odohrali.

Úryvok z románu:

Kapitola II

Nad mnou rozkvitol vrchlík padáka. hlavu. Padla som v úplnom tichu. Môj spoločník kamsi zmizol, no aj tak som mu bol vďačný, stratil na tých pár minút nado mnou krúžiace množstvo vzácneho paliva. Až teraz som mal chvíľu na to, aby som si premyslel svoju situáciu. Bol som sám, poriadne som nevedel kde, ale s najväčšou pravdepodobnosťou stále na nepriateľskom území. Nemal som žiadne jedlo a mojou jedinou zbraňou bola opotrebovaná .451) v puzdre na mojom stehne. To na núdzový útek Japoncom rozhodne nestačí. Niekde v diaľke som počula zvuk výbuchu. Bol to môj zranený stroj, ktorý zomrel. Cítil som sa veľmi sám.

Zmena polohy bola taká náhla, že hrôza ešte nemala čas dostať sa do môjho sebavedomia. A predsa, ako som dýchal, s každým ďalším dúškom vzduchu som nasával aj dúšok strachu, či skôr úzkosti, ktorá by sa len pri správnom zhustení a tepelnej úprave v mojich predstavách premenila na skutočný strach, taký, ktorý by paralyzoval vôľa bojovať a inštinkt prežiť. Všetky tieto faktory ničenia sa ku mne približovali, keď sa zem rútila zdola.

Vietor ma niesol mierne na juh, ocitol som sa pri rieke vinúcej sa džungľou. Skúšal som mieriť na breh, bol kamenistý, ale bolo to lepšie, ako sa zaseknúť o strom. Zle som dopadol a spadol, pričom som si bolestivo zranil koleno. Padák ma ťahal niekoľko metrov po skalách, kým sa mi podarilo uhasiť vrchlík. Bielu látku a postroj som schoval najlepšie, ako som vedel, aby som prípadným prenasledovateľom neprezradil miesto pristátia, a potom som sa pobral po brehu proti prúdu. Tento smer sa mi zdal správny. Pomaly som sa pohol na severozápad. Po hodine chôdze plochý breh skončil strmým útesom týčiacim sa niekoľko metrov vysoko. Nezostávalo mi nič iné, len sa pustiť do náročného stúpania. Dúfal som, že fyzická aktivita vyrovná strach a pochybnosti, ktoré sa za tým skrývali.

Bolesť v kolene mi pulzovala a vyraďovala ma z rytmu. Po ďalšej hodine som bol taký vyčerpaný, že som si musel dať pauzu. Sadla som si na spadnutý peň. Spolu s únavou na mňa padali aj temné myšlienky. Už som nebol poľovník. Teraz som sa stal lovnou zverou. Zatiaľ som nespozoroval žiadnu stopu po ľudskej prítomnosti, ale dobre som vedel, ako vytrvalo dokážu Japonci prenasledovať zostrelených spojeneckých pilotov. Kdesi zo zákutí pamäti sa vynárali spomienky na poľovnícke príbehyna tých, ktorí prežili Doolittlov nálet na Tokio. Niektoré zo strojov boli nútené pristáť v Číne na okupovaných územiach. Japonci nemilosrdne vyvraždili celé čínske rodiny, ak zistili, že niektorý z ich členov pomáha našim. Rozhodol som sa ísť ďalej a zrazu som si uvedomil beznádejnosť mojej situácie. Ako ďaleko môžem prejsť za deň v tejto oblasti, prejsť džungľou, vyhnúť sa trhlinám a zákrutám riek? Pätnásť míľ? A ako ďaleko je to medzi mnou a relatívne bezpečnými oblasťami? Určite stovky. Toto všetko ma prinútilo poľaviť v ostražitosti a nechať sa rozbehnúť pochybnosti o sebe samom. Bola to chyba.

Rezignácia, bolesť a únava ma prinútili prestať chodiť a hľadať miesto na prenocovanie. striasla som sa. Celý čas od pristátia som sa vedome snažil nepozerať na predstaviteľov miestnej fauny. Teraz som však bol nútený hľadať miesto, ktoré by s najmenšou pravdepodobnosťou navštívila nejaká špina. Zem pod mojimi nohami bola živá. Všelijaká háveď sa zvíjala, plazila alebo skákala, kam až oko dovidelo. Aj tak som sa toho nevedela zbaviť, tak som nazbierala konáre, lístie a mach a snažila sa z nich spraviť niečo ako posteľ. Spomenul som si na inštruktážne videá, ktoré ukazovali, čo robiť, ak vás zostrelia. O hmyze veľkosti palca nebolo nič. Priblížil som sa k rieke a dúfal, že okolo prejde loď. A že to bude čínska loď. Na našich predletových brífingoch nám neustále tvrdili, že každý Číňan je 100% proamerický. Na koženej leteckej bunde som mal na chrbte vytlačený nápis v čínštine, že som americký pilot a za moju pomoc bola odmena. V prípade stretnutia sa stačilo otočiť chrbtom. Aspoň teoreticky...

Keď bola posteľ pripravená, ľahol som si a takmer okamžite som zaspal. Amelia ku mne prišla vo sne. Bol som prekvapený, pretože sa to stávalo len zriedka. Bol som to skôr ja, kto ju privolal, keď som bol hore. Teraz žmúrila a vyčítala mi, že som hlúpo hľadal hrbolček nad nepriateľským územím. Áno, Amelia, máš pravdu, ale nerobila si to isté? Nešli ste po veľmi tenkom ľade? Nepriviedlo vás to nakoniec na pokraj existencie? Kde si teraz, Amelia, aký kurz ukazuje tvoj gyrokompas?

Neviem, ako dlho som spal. Zobudil som sa na pocit silného chladu. Bola tmavá noc. Okolo však bzučal život. Noční lovci sa vydávajú na lov, ich obete maskujú ich prítomnosť. A bolo mi čoraz chladnejšie. Triasla som sa a napriek chladu som sa potila. Určite som mal horúčku. Vedel som, čo to znamená. malária. Doteraz sa mi jej darilo vyhýbať, no nakoniec ma musela dobehnúť. Tu v Číne sa to stáva každému. Skôr či neskôr. Mal som pocit, že upadám do zabudnutia. Sny a realita sa začali spájať do jedného. Znova som zaspal.

V tú noc som sa zobudil druhýkrát. Tentoraz ma zo spánku vytrhli zvuky, ktoré boli ťažšie ako zvuky džungle v pozadí, na ktoré som si už, ako som si povedal, zvykol. Vrčanie vychádzalo z hlbín nejakých strašných útrob, silné ako zvuk hviezdneho cyklónu spusteného za studena. Tentokrát ma navštívilo niečo naozaj veľké. Rozhodol som sa však neotvárať oči. Možno to prejde samo. Okrem toho som nebol schopný urobiť žiadne náhle pohyby, nieto utiecť. Poddal som sa otupeniu. Znova som sa vzdialil. Matne som si spomínal na chrčanie, niekedy prechádzajúce do revu, ako keby mechanici zaraďovali Cyclone na vysoký prevod. So zvyškami vedomia som odoprel puzdro s .45 z opasku a dal si ho pod hlavu. A potom už boli len delíria. Videl som okolo seba krúžiť veľkého tigra, akoby som sa čudoval, aké bolo šťastie, že mu pod nos položili večeru. Večera nemala silu utiecť, ani sa zobudiť. Predátor však neprekročil magický kruh a nepriblížil sa, akoby si nebol istý svojou korisťou. Niečo mi na tejto hre nesedelo. Pokoj obete bol niečo neprirodzené, vo svojej kariére poľovníka sa s takýmto prípadom ešte nestretol. Doteraz sa každý tvor, ktorý ho zbadal, snažil v panike utiecť. A táto vec, zabalená v koži iného druhu, pokojne ležala, hoci si jeho prítomnosť zjavne uvedomovala. Táto hádanka ho trápila. A nedovolila mi na ňu zaútočiť. Výnimočný bol aj zápach, ktorý vychádzal z tohto čudáka. Nebola to vôňa džungle, taká známa poľovníkom. Bolo to niečo, čo pripomínalo výpravy na druhú stranu rieky, do biotopu, kde žili ľudia podobní tým u nás. Horel tam oheň, museli ste sa od neho držať ďalej. Musel som byť veľmi opatrný.

Zrazu sa niečo stalo a zrazu ma vytrhlo z tohto polospánku. Niečo, čo s tigrom nesúvisí. Nevedela som, čo to je, ale mala som pocit, že musím otvoriť oči, že sa deje niečo dôležité. Keď som s najväčšou námahou otvoril oči, oslepilo ma ranné svetlo. Počul som zvuk rieky a vzdialený zvukškrípanie vtáka. Počul som aj nejaké šuchotanie naľavo. Ležal som na chrbte a nemal som silu sa otočiť. Zrazu som pocítil strašný smäd. Ale voda bola sto míľ ďaleko. Nemal som silu doplaziť sa k nej. To je šialenstvo, zomriem od smädu na brehu rieky. Sluch bol jediný zmysel, ktorý fungoval správne. Na rieke sa niečo dialo. Už som vedel, čo ma zobudilo. Bola to séria peemu. Teraz zabuchol ďalší, oveľa bližšie. V duchu som preklínal svoju slabosť. Nemohla som sa tak ani pozerať. Niekto niečo kričal, niekoho volal.

— Joe! Joe, ty starý blázon, viem, že ma počuješ! Nehýbte sa, ak máte radi život! Počuješ? Lež ako predtým. O chvíľu ho odoženieme.

A ďalšia séria. Dokonca som spoznal zbraň, bola to Thompson. Ale koho by mohol mať volajúci na mysli? A prečo Číňania hovoria s newyorským prízvukom? Tieto hádanky boli nad moje sily. Veľmi sa mi chcelo spať. A piť. Nechajte tohto votrelca odísť, potrebujem pokoj.

Ďalšia séria. Tentoraz sa ozýval desivý rev. Prichádzalo to z mojej ľavej strany, jeho zdroj bol hneď vedľa mňa. Začal som. To je všetko, čo som si mohol dovoliť. Tá vec sa tiež pohla a potom sa pomaly začala vzďaľovať. Dobre som to počul.

Hlas volajúceho sa približoval, ale už som nerozumel, o čom hovorí. Bol bližšie a ja som počul slabý zvuk motora. Asi motorový čln... A potom sa to všetko začalo vzďaľovať a ja som padal do hlbokej studne. Svet sa odo mňa vzďaľoval, alebo možno ja som sa vzďaľoval od sveta...

A predsa som znova otvoril oči. Bolo to najväčšie úsilie v mojom živote. Videl som siluetu skláňajúcu sa nado mnou. Silueta stále vydávala dráždivé zvuky.

— Joe, počuješ ma? Je dobré, že ste mali dosť rozumu, aby ste sa nevzdialili od rieky. Tillerman vás zorientoval skôr, ako ste vyskočili zo stroja. Išli sme po teba hneď. čo je s tebou? Máš maláriu?

— Do pekla, De Rivaux, prečo ma nikdy nenecháš na pokoji? - Počul som svoj hlas. — Otráviš mi zadok aj na pikniku...

A potom som omdlel. A tentoraz už neboli žiadne sny.

Keď som sa zobudil, pocit chladu bol preč. Ale stále som cítil smäd. Nadvihol som sa na lakťoch a poobzeral sa okolo seba. Noc. Bol som na lodi. Vedľa neho sedel asi dvadsaťročný Číňan, oblečený v zvláštnej zmesi vojenských šiat (akosi som to nevedel nazvať uniformou). Na hlave mal japonskú prilbu, vysoké dôstojnícke čižmy, džínsové nohavice a americkú koženú bundu, rovnakú ako ja. V ruke držal neznámy typ PE s okrúhlym zásobníkom a dierovaným chladičom hlavne. Mlčky sa na mňa pozeral a ja som nevedela, či sa so mnou chce rozprávať, alebo ku mne natiahnuť tú svoju čudnú zbraň. Jeho tvár neprejavovala žiadne emócie. Na prove lode boli ďalší traja, všetci Číňania, oblečení v rovnakých šatách ako ten, ktorý sedel najbližšie.

— Oh, vidím, že si na tom lepšie. To je dobré, pretože čoskoro budeme musieť vystúpiť a prejsť asi dve hodiny. Ty to dokážeš? - ozval sa hlas odniekiaľ za mnou, nevidel som pýtajúceho sa, ale vedel som, kto to je.. - V spánku si hovoril o nejakej Amélii. Počuj, je to ten...?

"Myslel som si, že sa ti to len snívalo, ale vidím, že to bola nočná mora," prerušil som ho. — Ako si ma vlastne našiel, De Rivaux?

— Povedal som ti, že jeden z našich mužov ťa videl a povedal ti tvoju pozíciu. Myslel som, že pôjdeš hore riekou. Starý muž nariadil okamžite poslať C-47 do tejto oblasti. Nastúpil som na palubu a vyskočil s padákom proti prúdu. Potom som vzal loď, aby som ťa vyzdvihol, zvyšok poznáš.

— Kde si vzal tú loď? A kto sú títo ľudia? — Ukázal som na Číňanov.

— Otázky, otázky... Buď rád, že sme ťa vôbec našli. S malarickou horúčkou by ste dlho nevydržali. Dostal si chinín, teraz musíš veľa piť... - expresívne som naňho pozrel - nie, upokoj sa... piť veľa vody.

- De Rivaux, hovor ako ľudská bytosť! Kto sú títo Číňania? A odkiaľ pochádzaš z tejto strany frontu? Vidím, že tu nie ste prvýkrát.

— Pamätáte si pred niekoľkými týždňami, keď ste zaútočili na japonské sklady paliva asi sto míľ severovýchodne? Čo si myslíte, kto vám určil cieľovú polohu? Áno, kamarát, každý bojuje o víťazstvo, ako vie. Prenikám do prednej línie a nachádzam vám chutné ciele. Taktický prieskum, viete...

— Kto sú títo ľudia? — Nenechal som ho samého.

— Čo, myslíš, že by som to všetko zvládol sám? Zorganizoval som jednotku miestnych bojovníkov a presvedčil som ich, že je lepšie bojovať za Američanov ako za ich veliteľov2) alebo Maa.

— Mao? Okrádate mu ľudí?

— Nielen to, urobil som aj horšie veci...

Vypil som vodu, ktorú mi dali, a zaspal som . Spal som až do rána. Zobudil ma čínsky priateľ, ktorý ukazoval, že je čas vystúpiť. Loď dorazila k brehu. Terén sa zmenil, boli sme na nejakom vyvýšenom mieste. De Rivaux kamsi zmizol, spoločnosť mi robili len štyria Číňania oblečení v zmesi všivových uniforiemarmády bojujúce v divadle Čína-Barma-India. Každý z nich niesol veľký batoh. Boli ozbrojení puškami, dvaja z nich mali revolvery pripútané na stehnách, myslím, že to boli Webleyovci. Kráčali sme rýchlo, preč od rieky. Bol som slabý a mal som závraty, ale už som nemal horúčku. Vliekol som sa za vedúcimi, snažil som sa držať krok, ale nakoniec som zdržal pochod celej našej jednotky. Na chvíľu sa zastavili a dovolili mi pridať sa k nim. V ich očiach nebolo vidieť netrpezlivosť ani hnev. Jednoducho sa prispôsobili situácii. Zrazu sa ozval dlhý hvizd. Číňania sa pohli smerom k zdroju zvuku. Nasledoval som ich.

De Rivaux sedel na kameni blízko skalnej steny týčiacej sa takmer zvisle. Povedal niečo veliteľovi jednotky. Muž jasne rozumel, pretože prikývol a ukázal mi ruku, na niečo odpovedal a spontánne gestikuloval. S tichým obdivom som sa pozrel na svojho záchrancu. Ten prekliaty chlap ma neprestal prekvapovať. Kde a kedy sa naučil po čínsky?

— Viem len trochu z mandarínskeho dialektu, taká užitočná zručnosť... — Zamrmlal, akoby hádal moje myšlienky. — Dokážete prejsť ďalších osem míľ?

— Neviem, možno. Prečo sme nemohli ísť ďalej proti prúdu?

— O niekoľko desiatok míľ ďalej sa začínajú objavy. Nemôžete tam plávať, aspoň nie proti prúdu.

— Aký je váš plán?

— Asi dvadsať míľ severne odtiaľto je núdzové letisko, vlastne štartovacie miesto. lúka. Používame ich na presun zostrelených pilotov cez frontovú líniu. Zavolám rádiom na základňu v Kunmingu a pošlú pre nás stroj.

— Rádiom? - spýtal som sa pochybovačne a obzeral som sa po jeho batožine.

- Rádio nie je ďaleko odtiaľto. Pôjdeme na návštevu.

Vyrazili sme pozdĺž kolmej skaly. Terén bol čoraz náročnejší a koleno sa mi opäť začínalo zhoršovať. Zaťal som zuby a tvrdohlavo prenasledoval tých vpredu. Asi po hodine sme sa dostali do malého údolia medzi kopcami. Na jej dne ležala dedina a tucet dymovníc. De Rivaux nariadil svojim mužom, aby sa schovali za skaly, zatiaľ čo on vytiahol ďalekohľady a pozoroval dedinu. Doplazil som sa k nemu.

— Čo tu vlastne hľadáme? - Spýtal som sa.

- Priatelia...

- Do pekla, hovorte ako ľudská bytosť! Čo je to za dedinu?

— Upokoj sa, pilot, upokoj sa. V tejto obci je rozhlas a priateľskí ľudia. Musíme si však dávať pozor. Prechádzajú tadiaľto rôzne vojská, čo predstavuje isté nebezpečenstvo. Pre dedinu aj pre nás. Takže teraz tu chvíľu sedíme a pozorujeme. Týchto chudobných dedinčanov okrádajú rovnako Kuomintang, komunisti a Japonci. Snažil som sa, aby naše hodnotenie v obci bolo čo najlepšie. Vďaka tomu sa niektorým z vás podarilo dostať z problémov. Žiaľ, veľa nasvedčuje tomu, že k nám práve prišla nečakaná návšteva. Pozrite sa na tú chatu vo vnútri. — Podal mi ďalekohľad.

Zaostrila som a uvidela pri vchode stáť postavu. Postava bola vyzbrojená štvorhlavňovou puškou. Z vnútra sa vynorili ďalšie dve postavy. Mladé dievča sa trápilo v náručí nejakého chlapíka oblečeného vo vypchatej bunde a džínsových nohaviciach. Okolo chaty som si všimol ďalších vojakov. Celkovo ich bolo desať. Osem z nich malo pušky, dvaja mali peemy, také isté ako naši Číňania. Dedinčania natlačení na centrálnom námestí bezmocne hľadeli na bojujúce dievča. Chlapík ju hodil na zem a rozdrvil telom.

— Kto sú?

— Sú to špióni komunistickej jednotky. Potulujú sa tu a rabujú, čo sa dá. Trhajú vojská nacionalistov bojujúcich proti Japoncom. Robia diverziu za Chiangovými silami.

— Nechceme sa do toho miešať, však? Takéto hádky nie sú naša starosť...

— Mýliš sa. — De Rivauxov hlas bol nezvyčajne pokojný.

– Hráte politiku?

– My všetci. Ale len niektorí ľudia vedia, o čo ide.

— O čom to kurva hovoríš?! Chcete strieľať komunistov? Sú to naši spojenci!

— Joe, si stelesnením naivity... Ako všetci piloti. Len lietanie v tvojej hlave. Dobre, dosť rečí! V tejto dedine je rádio, musíme sa tam dostať. Nemáte na výber, ak sa chcete vrátiť na základňu živí. "Pozrel sa na moju .45." -Vieš to použiť? Radšej budete môcť, lebo bude horúco. Poďme na to!

Drzý chlapík... Viem, ako to použiť? Vyrástol som na juhu, sakra!

De Rivaux nariadil svojim mužom, aby sa nepozorovane priblížili čo najbližšie k stredu dediny. Obišli sme údolie dvaja zo severu. Približovaním sa k votrelcom z druhej strany sme získali výhodu prekvapenia. Ale početná výhoda bola na ich strane. Srdce som mala až v krku. Ešte nikdy som nestrieľal priamo do ľudí. Doteraz som bojoval len so strojmi. Vystreliť lietadlo nie je to isté ako pozrieť sa človeku do očí a stlačiť spúšť. Teraz som sa chystal zúčastniť sa úplne inej vojny.

Vytiahol som svoj kolt a znova nabilem. Mali sme len zbrane, samopaly. Aby bol oheň účinný, museli sme sa priblížiť. Prekvapenie bolo našou jedinou výhodou. Práve sme míňali prvé vonkajšie budovy. Zrazu sa medzi budovami objavilo dieťa, možno desaťročné. Zastavili sme sa ako mŕtvi. Mlčky sme sa na seba pozreli. Priložil som si prst na pery. Chlapec sa ticho stiahol do jednej z chatrčí. Pomaly sme postupovali ďalej. Na námestie sme to mali ešte pár desiatok metrov. Už sa to začína...

Zaujali sme pozíciu za hromadou sudov. Pred nami bola posledná scéna hry zahŕňajúca dievča a špinavého chlapíka, ktorého som videl z kopca. Vstal a postavil sa nad svoju obeť s napoly vztýčeným členom. De Rivaux vydal krátkou dávkou Thompsona rozkaz k útoku. Všetky tri guľky prenikli do hrude násilníka, odhodili ho dozadu a otočili jeho trup o deväťdesiat stupňov.

Zamieril som na tú, ktorá bola najbližšie ku mne, na tú s puškou. Ozval sa výstrel. Prvá guľka mu preletela hlavou. Oprava. Druhýkrát ho udrel do krku a stena chatrče, kde stál, postriekala spŕška krvi. Išiel som ďalej, zadržiavajúc triašku. Naši Číňania boli profesionáli, strieľali striedmo. Kútikom oka som videl, ako jeden z nich výbuchom ohňa pokosil dvoch útočníkov a rozrezal ich takmer na polovicu. Zostali šiesti, teraz boli sily vyrovnané. Ale boli úplne prekvapení z nášho útoku, boli úplne stratení. Ich pušky boli na blízko úplne nemotorné. Proti strojovej paľbe nemali šancu. Snažili sa po sebe nemotorne strieľať, pár výstrelov aj na nás padlo, ale bolo vidieť, že to nie je ich remeslo. Boli to zjavne narýchlo naverbovaní roľníci, ako obyvatelia dediny, ktorú sa pokúšali vyplieniť.

Prišpendlili sme ich na okraji námestia pri ohrade pre ošípané. Po chvíli zostal len jeden, jeho spoločníci ležali mŕtvi. Bolo to hlavne kvôli našim vojakom, De Rivaux a ja sme ani nestihli znova vystreliť. Okrem posledného už nebolo za kým ísť. Posledný komunista odhodil zbraň a vzlykajúc padol na kolená. De Rivaux s krátkym zavrčaním zastavil jedného zo svojich, ktorý mieril pištoľou na kľačiaceho muža. Podišiel k nemu a postavil ho na nohy. Po chvíli zviazaného väzňa odviedli do jednej z chatrčí, aby neštípal oči dedinčanov, ktorí sa chystali na odvetu. Dvaja naši muži stáli na stráži pri vchode.

— Myslel som, že všetkých zabíjate…

— Pozrite sa na mojich mužov. Raz som každého z nich vzal do zajatia. Takto si získavate dôveru v túto krajinu.

— Zaujímalo by ma, ako si získavate dôveru svojich nadriadených...

Nekomentoval, len prikývol a pozrel sa na mňa nadradenosť, spôsob, akým sa učiteľ pozerá na tupého žiaka. Ako ma ten chlap nasral!

Znova som sa pozrel na mŕtvoly. Smrť ich naaranžovala do groteskných póz. Je ťažké uveriť, že ešte pred chvíľou boli hrozbou, že ma mohli dostať do jednej z ich topánok. Teraz nastala premena, stali sa len kusom mäsa, bez významu a dôstojnosti. Pozostatky niečoho, čo už neexistuje. Zrazu niečo v mojej pamäti otvorilo dlho zatvorenú záložku a spustilo zabudnutý... Strach? Nie, to je zlé slovo. Ani znechutenie nebolo to správne slovo. Bolo to ako úder kameňom, prudká bolesť spôsobená obrazom prenášaným zo sietnice do mozgu. Obraz, ktorý sa neúspešne snažím zo seba odstrániť. Prekliatie, môj prvý skutočný kontakt s vojnou. Asi preto nechcem myslieť späť na Fínsko.

De Rivaux podišiel ku mne a sledoval môj pohľad. Chvíľu sme tak stáli.

„Pozri, ako úbohe vyzerajú,“ povedal potichu. "Verili by ste, že sú silou, s ktorou si pravidelná armáda roky nevedela poradiť?" A predsa sa dajú tak ľahko rozdrviť. Stále je možné zbaviť sa moru. Ešte je čas...

Vtedy som tomu nerozumel. Nevedel som, čo tým myslel.

Rozhlasová stanica bola ukrytá v chatrči na predmestí. Vnútri bola jedna zo stien pokrytá priečkou zo vzájomne prepojených bambusových tyčí. Po odsunutí nabok sme videli veľkú priehlbinu. Vybavenie, ktoré sa tam zhromaždilo, bolo pôsobivé. Okrem vysielačky tam boli kopy zbraní. Samopaly všetkých typov, ručné zbrane, pušky, dlhé Lee Enfieldy, Mausery, Manlichery, debny s muníciou, ručné granáty a protipechotné míny. Celé to bolo zavŕšené polpalcovým Browningom M2 stojacim na statíve.

— Priniesli ste sem tento odpad? - Spýtal som sa.

— Hlavne ja, ale nielen. Pracujem s ľuďmi Dai Li. Priniesli sem nejaké vybavenie.

— Dai Li?! Kriste, ten šéf Chiangovej tajnej polície?

— Správne...

— Môžem sa ťa spýtať jednu otázku?

— Pokračuj!

— Vie naše velenie, čo robíte? Informovali ste Chennaulta alebo niekoho iného, ​​čo ste robili?

— Zbláznili ste sa?! Prečo ich stresovať? Majú svoje starosti.De Rivaux bol odzbrojujúco úprimný. — Nebojte sa, pokiaľ pracujem pre OSS,Vykonávam prieskum na nepriateľskom území a zachraňujem zostrelených pilotov, nikoho z velenia nezaujíma, čo robím vo voľnom čase, ani ako používam zverenú techniku.

— Ale prečo si preboha ty? je do toho vôbec zapojený? Ste unavení z vojnových atrakcií?

— Ničomu nerozumiete. Nerozumiete ani tejto krajine, ani vojne, v ktorej hráte svoju úlohu. Ak dnes Maa nezastavíme, stratíme nielen Čínu.

— O čom to hovoríš, Maova strana, sú to len agrárni reformátori, nemajú ambíciu...

Nenechal ma dokončiť. Zrazu vybuchol do smiechu tak spontánne a spontánne, že som sa inštinktívne začal pýtať, čo je na mojom vyhlásení také absurdné.

— Agrárni reformátori?! Kde si to vzal?

— niekde som to čítal, nepamätám si... Ako to myslíš?

— Reformátori... Bože môj... Ale nebojte sa, celý Washington si myslí to isté.

— Naozaj tu chcete viesť svoju súkromnú vojnu?

Nastalo ticho, čo bolo pri rokovaniach s De Rivaux. Posledné slovo bolo vždy jeho. Ale teraz sa na mňa len smutne pozrel, vzdychol a potichu zamrmlal:

— Chyť tú prekliatu rozhlasovú stanicu. Musíte sa dostať na základňu skôr, než vás malária zožerie zaživa.

______________________________

1) Bežný názov pre automatickú pištoľ Colt model 1911, kaliber 0,45 palca.

2) Miestni čínski bojovníci, ktorí súperia s vládou Kuomintangu vo svojej oblasti.